Prázdno
Prázdno prestalo byť smutné a samo a anjel bol jeho prvým dieťaťom. Kdeže bol zrozený prvý a po jeho zrode sa začal rodiť život, chcel videť, čo bude vznikať po ňom. Vyrobil si z bláta – teda zemi a vody stĺp a na jeho vrcholke si urobil hniezdo.
A tu začína, kde bolo tam bolo, bol zas jeden anjel. Bol anjelom všetkého živého aj neživého na zemi. Celé dni a noci presedel vo svojom hniezde, vysoko nad zemou, ale spojený s ľudmi, zvieratami, všetkým živým aj neživým. Zrak upieral do Prázdna – ku svojmu stvoriteľovi a čakal na jeho znamenia. Pozemskí ľudia ho nemali radi, aj napriek tomu, že počuli o jeho kráse, aj o tom, že každému, kto si to zaslúžil osvietil tvár. Však cesta ku nemu bola ťažká, a uvidieť ho tiež nebolo možné len tak. Kdeže bol zrozený zo slzy a země, mohli ho spoznať a uvidieť len tí, ktorí boli k tej zemi zrazení a nedostávalo sa im nič iné len čisté slzy a plač. Vtedy anjel dostane znamenie zhora a pomociou tretieho oka zasiela na zem lúče poznania, osvieti blúdnika a vysuší mu slzy. Vtedy je možné na chvíľu uvidieť krásnu tvár anjela a poznať nepoznané.
A tento anjel dodnes pomáha neštastníkom, zblúdencom vysušiť slzy, osvietiť tvár a ukázať cestu. A preto poplačme si radšej z čistého srdca od štastia, že máme možnosť poznať nepoznané.‘, ‚Kde bolo, tam bolo, keď vlastne ešte nič nebolo, ani len toto slovo a čakalo sa na to, či sa vobec bude niekedy mocť povedať \“ kde bolo, tam bolo ….\“ bolo jedno Prázdno. Kedže to Prázdno bolo naozaj prázdne, tmavé a tamto, zrazu mu prišlo na chvíľu velmi smutno. V tomto smútku odrazu nevedome niečo Prázdnu vypadlo z oka. Bola to naozajstná slza – vyronená z Prázdna. Slza sa začala vznášať a padať, vznášať a padať. Zasnelo sa Prázdnu, že je samo a uvedomilo si, že keby našlo aspon tu slzu predsa by malo nejakého spoločníka. V tej chvíli, jako si to Prázdno uvedomilo nebola tma, ale svetlo. Vtedy Prázdno uvidelo slzu, ale pozde. Slza akurát dopadala na veľkú guľatú zem a zem ju do seba vsala. Za malú chvíľu z guľatej zemi a slzy sa zrodil anjel.